Práca s keramickou hlinou
Práca s keramickou hlinou
Slovo keramika pochádza z gréckeho slova “pottery” alebo “pálená hlina”. Hlina sa ťaží zo zeme a páli sa na hrnce, tehly a ozdoby už od predhistorických čias.
Hlina – všeobecne nazývaná plastická zemina obsahujúca 30-50% ílu. Kamenina – druh keramiky, ktorého črep sa vypaľuje na vyššiu teplotu nad 1100°C a viac, ktorého črep je nepriepustný.
Hlina je zmesou niekoľkých látok.
Najkvalitnejšia hlina – kaolín, ktorá sa používa na výrobu porcelánového riadu a ozdôb, obsahuje vysoký podiel kaolinitu. Kaolinit obsahuje kremíkové, kyslíkové a hliníkové atómy. Atómy kremíka a kyslíka sú spojené silnými kovalentnými väzbami, medzi atómami kyslíka a hliníka sú iónové väzby. Tieto atómy sú spojené dokopy v oddelených nosných rovinách do obrovskej štruktúry. Nosné roviny sa opisujú ako 2-rozmerná štruktúra.
Všimnime si podobnosť medzi štruktúrou surovej hliny a kremeňa, čo sa používa na výrobu skla. Predsa len je tu dôležitý rozdiel, hlina má rovinnú 2-rozmernú štruktúru, zatiaľ čo štruktúra piesku a skla je 3-rozmerná.
Tvarovanie a pálenie hliny
Keď je hlina mokrá, molekuly vody sa dostávajú medzi vrstvy a umožňujú im kĺzať sa navzájom po sebe. Preto je mokrá hlina mäkká a klzká a možno ju ľahko tvarovať do rôznych tvarov. Voda pôsobí ako mazadlo.
Keď sa nechá hlina vysušiť, väčšina vody z medzi vrstiev sa vyparí. Hlina takto zoschne, vrstvy sa dostanú bližšie k sebe, takže sa nemôžu ľahko po sebe pohybovať.
Keď sa hlina páli v peci asi pri 1000°C, vzniká keramika. Je tvrdá, zrnitá a pevná. Počas pálenia sa všetky molekuly vody odstránia a prebiehajú zložité chemické reakcie. Atómy v jednej vrstve tvoria väzby s atómami vrchnej a spodnej vrstvy, tak sa rovinná 2-rozmerná štruktúra v hline mení na krížom spájanú 3-rozmernú štruktúru keramiky. Preto je štruktúra keramiky veľmi podobná štruktúre skla.
Používanie keramiky
Keramika a sklo sú veľmi dôležité v našich domácnostiach a priemysle. Majú vysokú teplotu topenia a sú chemicky nereaktívne. Obsahujú prvky ako kremík a hliník už skombinované s kyslíkom. Teda nehoria, keď sa zahrievajú na vzduchu. V tomto ohľade sa líšia od kovov a plastov. Kvôli tepelnej odolnosti sa keramika používa na vykladanie väčšiny chemických pecí. Ktorékoľvek iné materiály by sa buď roztopili alebo zhoreli. Používajú sa v peciach na výrobu železa, ocele, skla a cementu. Tehly do týchto pecí sú vyrábané z pálenej hliny. Tá obsahuje väčšie množstvo hliníka ako iné hliny a vyrábané tehly sú ešte viac tepelne odolné a chemicky inertnejšie.
Asi najdôležitejšie využitie keramiky sú porcelánové riady. Kedysi sa porcelánové riady vyrábali ručne na hrnčiarskom kruhu, ale teraz väčšinu keramiky vyrábajú stroje. Duté časti, ako kanvice a džbány, sa vyrábajú vlievaním hliny do foriem. Formy sa vyrábajú z pórovitej sadry. Tá absorbuje vodu z hliny a pevná obruba formuje vo vnútri formy dutinu. Keď je obruba dostatočne hrubá, zvyšok hliny sa vyleje. Časti možno odstrániť z formy a vysušiť.
Tehly a kachličky sa vyrábajú tlakom vysušenej hliny do oceľových foriem. Keď sa hlina vyformuje a vytvaruje, pred pálením sa musí vysušiť. Inak sa voda vyparí počas pálenia.
Okrem tehál a strešných škridiel sa väčšina keramických predmetov pokrýva glazúrou. Glazúra dáva keramike hladký, lesklý a vode odolný povrch. Po prvom pálení sa keramika ponára do glazúry a potom sa znovu vypaľuje. Glazúra pozostáva z konečných práškových oxidov kremíka a kovov suspendovaných vo vode. Keď sa glazúrovaná keramika páli po druhý raz, glazúra sa premieňa na sklo.
V neposlednom rade je práca s keramikou aj akousi terapiou, kde človek nielen vytvára krásne keramické výrobky, ale aj prichádza na nové myšlienky, uzdravenie mysle a zároveň svojim spôsobom relaxuje..
Pri tejto činnosti nemožno oklamať postupnosť zhotovenia výrobku ani tak svoje zrenie. Tu sa doslova zastaví čas, ktorý je potrebný na najdokonalejší výsledok, ktorý potom stojí za obdiv.
